Nie je župan ako župan (Jeden den v živote študentky politológie)

Autor: Sokratov inštitút | 9.11.2013 o 6:18 | Karma článku: 7,83 | Prečítané:  1156x

Ráno vstávam s prvým ružovkastým svetlom na oblohe. Zošuchnem sa z postele a neistým  krokom opitého piráta sa presuniem do kuchyne. Postavím hrniec s vodou na sporák a o chvíľu stojím so šálkou kávy pred oknom a sledujem to krásne divadlo na oblohe. Dokým sa popred mojou bytovkou neprevalí 20 vagónový nákladný vlak a nevytrhne ma z mojej príjemnej ospalosti. Je čas začať žiť.

 

Zapínam počítač a pustím sa do prípravy prezentácie o nasledujúcich voľbách do VÚC a nových županoch v Bratislavskom kraji. Na internete si zisťujem, ako si v prieskumoch verejnej mienky vedú jednotliví kandidáti. Ľudia čo na tú pozíciu „majú nos"; tí, čo prinášajú do nášho hlavného mesta trochu európskej úrovne; ale aj tí, čo len stroho oznámia, že sú (či budú?) našimi županmi. Na potulkách internetom narazím na stránku, ktorá sa cynicky pýta, na koľkých stoličkách naraz môže sedieť jeden župan. Podľa toho, čo vidím, sa zdá, že aj na štyroch naraz.

 

Presne o desiatej sa zdvihnem od ťukania do klávesnice a idem sa pozrieť do schránky. Taký malý každodenný rituál. Vo vnútri ma čaká list zo Sobraniec a pozdrav z Verony. Pohľadnicu otáčam a očami prebieham rýchlo naškriabanú správu. Júliin balkón je jedno veľké sklamanie. Kopa ľudí a čudná socha Júlie s lesklým pravým prsníkom. Hovorí sa, že ak ho pošúchaš, prinesie ti šťastie. Tvoja Dumi. List zo Sobraniec je od kamarátky, ktorú som nikdy nevidela. Listy si píšeme už vyše desať rokov v týždenných intervaloch. Akási forma denníka, lenže ja vlastním jej a ona môj. Ale to nie je všetko. Zdá sa, že žúp a županov nie je plná len ulica a môj počítač, ale aj schránka. Vyťahujem zo päť predvolebných letákov a beriem so sebou do bytu. Možno ich ešte použijem.

 

Ak je pravda, že Júliin prsník nosí šťastie, tak by mi teraz naozaj bodol. Utekám na vlakovú stanicu a mám len pár minút. V kupé si udychčane vyzliekam kabát a púšťam sa do debaty so starším pánom sediacim oproti. Nikdy si vo vlaku nevyzúvajte topánky, slečna! , radí mi, keď vidí, čo plánujem urobiť. Raz som to tak spravil, keď som išiel unavený z roboty. A už som ich nikdy nevidel. Ale bolo leto, tak som šiel domov bosý. Topánky si teda nechám na nohách a pokračujeme v rozprávaní. Je zlá doba plná mrchavých ľudí, ani voliť sa nedá koho, hovorí. Asi ho neočaril ani pestrý výber kandidátov, ani lákavé heslá. Toho som ja už videl habadej, slečna. V Trnave, kde vystupujem, mu ďakujem za všetky rady do života.

 

Podľa hodiniek mám ešte chvíľu čas, dokým mi začne prednáška, a tak sa vkradnem do blízkeho kníhkupectva. V krátkom listovaní obrázkovou knihou oznamujúcou v názve, že vedomostí človek nemá nikdy dosť, sa dozvedám veľa nového. Napríklad, že krokodíl vydrží bez vody až tri mesiace. A najpoužívanejšie priezvisko v Španielsku je García.

 

Počas prednášky počuť z diaľky, ako zvonia zvony kostolov. Píšem si poznámky a usrkávam kávu z farebnej termosky. Nakoniec padne aj otázka, čo si myslíme o voľbách do VÚC. Debata sa však po chvíli zasekne na mŕtvom bode, pretože každý z desiatich študentov pochádza z iného kraja. A navyše sme podľahli babylonskému zmäteniu jazyka. Profesor nám pokojným hlasom vysvetľuje, že slová župa a župan v politike oficiálne neexistujú. Sú to len vyššie územné celky na čele s predsedami samosprávnych krajov a župa je len zľudovený názov. Niektorí poslanci sa mu vraj bránia, lebo pochádza z maďarčiny. Podľa mňa skôr preto, lebo evokuje slovo žumpa.

 

Domov sa vraciam takmer za tmy, a keď vystupujem na zástavke kúsok od môjho domu, všimnem si veľavravný billboard. Usmievajúci sa mladík hlása, že ak už nový župan, tak potom len z Kauflandu. Kvalita bez kompromisov, pokračuje. Myslím, že pre mnohých je to tá správna voľba. Doma nakoniec do nedokončenej prezentácie pridávam po dlhšej úvahe medzi kandidátov aj túto možnosť. Keď už voliť župana, tak nech je aspoň froté.

 

Počas večere - skladajúcej sa z dvoch paradajok a hrianky - rozmýšľam nad celým dňom. Je už neskoro večer, ale spať sa mi nechce. Uvarím si bylinkový čaj a sadám si v župane na stoličku pred počítač. Zvláštne, napriek tomu, čo mám oblečené, som schopná sedieť len na jednej.

 

 

Alžbeta Remencová

Autorka je študentka Sokratovho inštitútu

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?