Na škole, kde učím, sme za posledných päť rokov zaviedli toľko zmien, že by sa z nich Márii Terézii zatočila hlava. Po novom používame elektronickú triednu knihu, študenti sa na vrátnici pípajú osobnou kartičkou, prváci majú svojich osobných tútorov z radov učiteľov. Piataci si môžu zvoliť kurzy od výmyslu sveta, od ekonómie cez globálne štúdiá až po dejiny umenia. A čo nie je v ponuke, zavedú si študenti sami: naposledy založili krúžok analytickej filozofie. Čo učím, kriedu som ešte v ruke nedržal; fixky sú modernejšie a nepráši sa po nich.
Nie, Slováci nie sú lenivý národ. A kde sa stretnú dvaja či traja mladí, tam vznikne nový projekt: kurzy jógy alebo pečenia chleba soľnou metódou, sídliskový festival, spoločenstvo priateľov holotropného dýchania, debničkový systém, štúdio rodinných konštelácií, komunitná mena, dobrovoľníctvo v nemocniciach, súťaž v okopávaní zemiakov, výstava fotografií opustených psov. Urban intrusion.
Hlavné je náhlivo pracovať. Hlavné je utekať. Utekať na štúdiá von, získať titul z čo najprestížnejšej univerzity v Škótsku či v Amerike. Získať čo najviac lajkov na profile svojho inovatívneho a prelomového projektu. Pretrieť Petržalku na žlto-červeno-zeleno, nech sa na seba vôbec nepodobá. Založiť tridsať študentských debatných buniek. Naviezť tony piesku na breh Dunaja. Zozbierať desaťtisíc podpisov. Ochutnať býka z Argentíny.
Je to beh, ktorý má málo známy cieľ. (Vyspelá demokratická spoločnosť? Blahobyt? Ľudské práva? Priblíženie sa Západu?) Má ale známy štart, a na ten nie sme príliš hrdí. Komunizmus, Mečiar.
Možno nejde ani tak o beh za nejakým cieľom, ako o útek pred minulosťou. Len sa čo najskôr zbaviť tieňa totality, šedi petržalských panelákov, radov na banány, hanby za malosť našich predkov, ktorí vedia po anglicky len hello, lebo v škole ich učili len po rusky. Hanby za našich predkov, ktorí chodievali na družstve pásť kravy, prežili svetovú vojnu a možno na staré kolená niekoho zo závisti anonymne udali na národnom výbore.
Pretože my sme nová generácia Sloveniek a Slovákov, ktorá svoju minulosť už dávno prerástla. Sme Superslováci. Slovensko je nám príliš tesné, príliš provinciálne. Buď ho konečne opravíme, alebo budeme musieť vycestovať, zmiznúť. Žiť si len tak, udusili by sme sa. A tak utekáme.
Čo by sa stalo, keby sme odtrhli zrak od vidín krásneho zajtrajška, spomalili a zastali? Keby sme sa vydýchali a dôkladne si oddýchli, čupiac blízko pri zemi? Keby sme prestali toľko konať a začali viac vnímať?
A čo by sa stalo, keby sme potom pomaly otočili tvár k oným nepekným včerajškom? Keby sme sa po vlastných stopách vrátili späť na miesta, ktoré sme dávno opustili, a oplakali to, čo sme tam zanechali? Keby sme sa poklonili tým, ktorí tu boli pred nami a urobili mnoho zlého, ale aj mnoho zlého prestáli? Keby sme im vzdali úctu?
Možno by sa ukázalo, že miesto, odkiaľ ideme, a miesto, kam ideme, je jedno a to isté miesto. Možno by sa ukázalo, že nám Slovákom a Slovenkám novej generácie nechýba pracovitosť, ale pokora.
Ján Markoš
Autor je členom organizačného tímu Sokratovho inštitútu
