Klik a spomienka na veľa rokov dozadu. Píšem diplomovku na počítači požičanom od kamaráta. Priniesol ho v taške, zložil do seba komponenty, pozapájal, spustil a skontroloval disketu, na ktorú som si ukladala texty.
„To či nemám vírus“, vysvetlila som babičke.
„Ako tam môže byť vírus? Veď to nežije“, začudovala sa.
„No nežije, ale je spojený s inými počítačmi“, nevedela som vysvetliť lepšie.
„Ale ako by to mohlo ten vírus dostať?“
„Cez sieť alebo z iného počítača, kam som tú disketu vkladala.“
„Cez akú sieť?“
Babičkin hlas bol dosť neistý. Už ani nechcela počuť odpoveď. Odišla, nechala ma s prístrojom a už sa ďalej na technické veci nepýtala.
„Online“ pre mňa znamená prácu. Nový druh novín, poštovej alebo telefonickej služby a občas televízie. Nič viac. Určite to pre mňa nie je a asi nikdy nebude „svet“. Len mi vždy pri podobných situáciach trochu trvá, kým seba samú upokojím, že ešte nie som a snáď dlho ešte nebudem stará, nestíhajúca a mimo. Že len ten online svet sa s ľuďmi, ktorí sú v ňom doma, krúti fakt strašne rýchlo.
Marie Stracenská
autorka je lektorka Sokratovho inštitútu
