Čo sa stane, ak sa s tým raz stretnú?
Moja známa, volajme ju Zuzka, kedysi extrémne fajčila trávu. Extrémne nadávala a naozaj extrémne sa obliekala. Nedávno však Zuzka zažila obrátenie a extrémne sa modlí. Neučí sa na skúšky, lebo si číta Bibliu a spolieha sa na Ducha Svätého. Som veriaca, ale pozvanie na stretnutie s témou „Čo je hriech?“ musím odmietnuť. Je mi to ľúto Zuzka, neprídem. Nemám rada extrémy.
Nikto nemá rád príliš veľa zlého. Ale aj príliš veľká dávka dobra môže byť nebezpečná. Tak ako sa namáhajú oči pri tme, tak páli aj pohľad priamo do slnka. Ja som preto vždy som preferovala správnu mieru. Extrémizmus ma totiž namáha a páli.
Aristoteles hovorí o zlatej strednej ceste. Nájsť ten správny stred v láske, šťastí, či dokonca aj v nenávisti – to je pravé umenie. Milovať všetkých sa predsa nedá. A ak áno, tá láska nie je hlboká a pravá.
Spievajú už o tom aj Lasica, Satinský a Filip:
V našej obci všetci pijú,
iba Ďuro nie,
každému z nás vŕta v hlave,
čo mu asi je.
Veď je taký ako my,
zdravý, mocný, lakomý,
prečo sa len od nás takto dištancuje?
Ďuro a Zuzka by boli výborní kamaráti.
Asi bude ešte dlho trvať, kým sa úplne zbavíme extrémizmu. Veď nájsť zlatú strednú cestu je naozaj ťažké. Snažil sa o to Aristoteles, aj Jaro Filip a ktohovie, ktorý z nich bol väčší filozof. Ale extrémizmus nikdy netrvá dlho. Každého omrzí a unudí, lebo aj keď vyzerá príťažlivo, je úplne prázdny. Šmýka sa po povrchu a nikdy nejde do hĺbky.
Vydržme, nájsť správnu mieru je beh na dlhú trať. Na dlhú, zlatú trať.
